Banskoštiavnická vodohospodárska sústava

Výstavba vodných diel na Slovensku má viac ako 400-ročnú históriu. Prvé historické správy o stavbe malých vodných diel sa uvádzajú v 15. a 16. storočí. Do tohto obdobia patrí vznik dômyselných vodohospodárskych zariadení, akými sú: Turčekovský či Špaňodolinský vodovod, ako aj prvé nádrže z okolia Banskej Štiavnice, z ktorých nádrž Vodárenská (z roku 1510) dodnes slúži svojmu pôvodnému účelu. Zlaté obdobie výstavby priehrad a vodných nádrží je celé 18. storočie, keď bola vybudovaná rozsiahla vodohospodárska sústava nádrží a pridružených objektov v okolí Banskej Štiavnice. Jej vznik a rozvoj bol podmienený prudkým rozvojom ťažby ušľachtilých rúd v sopečnom horstve okolo Banskej Štiavnice. Štiavnická sústava nádrží je originálna tak z hľadiska vodohospodárskeho, ako aj konštrukčného riešenia priehrad.

Oblasť Banskej Štiavnice sa v minulých storočiach preslávila bohatými zásobami rúd. V 18. a 19. storočí bol tento rudný revír nielen významným strediskom ťažby zlato-strieborných rúd, ale aj strediskom vyspelej techniky v Európe. Popri bohatých zásobách drahých kovov, rozhodujúcim činiteľom ťažby, ako aj primárnym predpokladom akejkoľvek technickej či technologickej činnosti bola voda, ktorej dostatočné množstvo bolo zabezpečené akumulovaním v dômyselnom systéme priehrad a vzájomne prepojených vodných nádrží. Tento vodohospodársky systém pozostávajúci z vyše 54 nádrží - ktoré boli postavené od začiatku 16. do začiatku 20. storočia - nemá na Slovensku obdobu a má svoje výnimočné postavenie aj v Európe i vo svete.
Budovanie Štiavnického vodohospodárskeho systému možno rozdeliť do dvoch etáp. Prvá etapa predstavuje obdobie 16. - 17. storočia. Prvá zmienka o vodnej nádrži v okolí Banskej Štiavnice pochádza z r. 1510, ďalšie správy o viacerých vodných nádržiach sú z obdobia okolo r. 1551. V 17. storočí bol vybudovaný väčší počet nádrží v okolí Banskej Štiavnice, Štiavnických Baniach, Banského Studenca i Banskej Hodruše. Tieto vodné nádrže vznikali jednak pre potreby baníctva - pre potreby banských a úpravníckych zariadení, jednak pre potreby obyvateľstva - chov rýb a zásobovanie vodou. O tom, že išlo o malé nádrže, svedčia archívne dokumenty o ich kúpe, či predaji.
Z prvého obdobia výstavby vodných nádrží v okolí Banskej Štiavnice sa nezachovala ani jedna pôvodná priehrada. Všetky boli v priebehu 18. storočia - druhej etapy - buď prestavané (rekonštruované) , alebo zanikli. Začiatok 18. storočia predstavuje druhú etapu budovanie tohto originálneho vodohospodárskeho systému. Rastúce nároky na vodu ako pohonné médium čerpacích zariadení (tzv. Stangenkustov). ale aj na technologickú vodu a vodu na pohon opravárenských strojov atď., si vyžadovali budovanie väčších nádrží. V priebehu 2. desaťročia 18. storočia podáva M. K. Hell - hlavný banský strojmajster - návrhy na vybudovanie väčších nádrží v revíri, a to prebudovania už existujúcich nádrží Evička a Windšacht. V 30. a 40. rokoch 18. storočia dochádza k najväčšiemu rozmachu výstavby vodných nádrží a priehrad v banskoštiavnickom rudnom revíri. Na tomto má zásluhu predovšetkým S. Mikovíny (1700 - 1750), ktorý v roku 1935 z poverenia Karola VI. prichádza do Banskej Štiavnice ako cisársko-kráľovský geometer stredoslovenských banských miest (Banská Štiavnica, Nová Baňa, Kremnica, Banská Bystrica, Pukanec, Ľubietová). Súčasne pôsobí aj ako profesor hydrauliky na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Mikovíni vypracoval plány nových nádrží, alebo rekonštruoval tieto nádrže Štiavnického systému: Evička, Windšacht, Bakomi, Veľká a Malá Richňavská, Banský Studenec, Horná a Dolná Hodruša, Rozgrund, Počúvadlo atď. Od polovice 18. storočia vzniklo už len menej dôležitých vodných nádrží s výnimkou nádrží Klinger, Halčianska atď. O výstavbu nádrží banskoštiavnického vodohospodárskeho systému sa popri S. Mikovínim zaslúžili skôr spomínaní M. K. a J. K. Hellovci, ako aj ďalší stavitelia: V 18. storočí: F. L. Kornheimb, F. Feltoner a J. A. Artner, väčšinou spolupracovníci Mikovíniho alebo Hellovcov.
Od 16. storočia do začiatku 20. storočia vzniklo postupne 54 vodných nádrží. vyše 40 z nich slúžilo banskej prevádzke - na pohon banských úpravníckych a hutníckych zariadení. V menšej miere sa využívali na pohon mlynov, chov rýb alebo zásobovanie obyvateľstva. Z nádrží, ktoré prežili až do dnešných dní (s pôvodným, alebo zmeneným účelom) 14 významnejších má nasledujúce parametre priehrady a nádrže:

Vodohospodársko-hydrologická originalita spočíva vo využívaní vody tzv. cudzieho povodia, ako aj vo vzájomnom prepojení jednotlivých nádrží medzi sebou - systémom štôlní a šácht. Prevažná väčšina nádrží je charakteristická pomerne malou plochou povodia, čo si uvedomovali aj ich stavitelia. V snahe vylepšiť hydrologické pomery vlastného povodia nádrží vybudovali v blízkom okolí nádrže záchytné priekopy - rigoly, ktoré vyúsťovali do nádrže. Ich účelom bolo zachytiť vodu z tzv. cudzieho povodia, ktoré prirodzene odvádzalo zrážkovú vodu do toku pod nádržou. Záchytné priekopy boli trasované po svahu susedného údolia približne po vrstevnici. Pred vyústením do nádrže boli vybavené stavidlami, umožňujúcimi reguláciu prítoku do nádrže z cudzieho povodia. Najrozsiahlejšiu sústavu záchytných rigolov mali nádrže Počúvadlo (viac ako 28 km) a Veľká Richnava (25 km), ďalej Rozgrund a Banský Studenec. Pôvodný systém záchytných priekop sa do súčasnosti zachoval len čiastočne. Jeho porušenie bolo vyvolané hlavne budovaním cestnej siete v 20. storočí. Ďalšou originalitou vodohospodárskej sústavy je, že mnohé z nádrží sú navzájom prepojené systémom štôlní a šácht. Tak sa dosiahlo viacnásobné využitie vody v nádržiach nad sebou, ako aj prebytkov v jednotlivých čiastkových povodiach. Vzájomná väzba medzi nádržami aj spotrebiteľmi podmienila vznik rozsiahlej vodohospodárskej sústavy s využitím prevažne na banské účely.

Opisované nádrže vodohospodárskej sústavy boli všetky vytvorené zemnými priehradami, ktoré predstavujú po stránke stavebnej pozoruhodné stavebné diela, a to nielen z pohľadu priehradného staviteľstva 17. - 18. storočia, ale aj pri porovnaní s návrhom súčasných priehrad. Výška týchto priehrad, budovaných z miestnych materiálov (najmä suťových hlín) sa pohybovala od 8,5 m (Vodárenská nádrž) až po 30,2 m (Rozgrund). Okrem ich výšky sú tieto priehrady zaujímavé aj ekonomikou návrhu priečneho profilu - najmä čo sa týka sklonov návodného a vzdušného svahu. Zo všetkých priehrad svojou výškou, ale aj sklonom svahov, vyniká najvyššia z nich - priehrada Rozgrund. Jej sklon 1:1,5 na návodnej a 1:1,25 až 1,75 na vzdušnej strane ju zaraďuje k najodvážnejšie navrhnutým zemným priehradám nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Podobné odvážne riešenie profilu má aj francúzska priehrada Meurad (so sklonom 1:1,5 a 1:1,6) výškou 27,5 m postavená však o storočie neskôr, v rokoch 1855 - 1859.