Osobnosti priehradného života

3. mája 1941 sa v Trstenej na Orave narodil. Tam aj v roku 1958 zmaturoval. V roku 1958 začal študovať na Stavebnej fakulte SVŠT, špecializáciu hydrotechnické stavby. V roku 1980 na SVŠT obhájil dizertačnú prácu. Svoju kariéru začínal na RVR - Riaditeľstve vodohospodárskeho rozvoja a až do 1971 pracoval na rovnakom mieste, aj keď názov organizácie sa menil. Ako vodohospodár prešiel od roku 1971 na Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva, kde v najrôznejších funkciách pracoval až do odchodu do dôchodku, aj keď po rôznych delimitáciách sekcia vôd prechádzala z ministerstva na ministerstvo. Na sekcii vôd sa venoval hlavne problematike TBD, protipovodňovej ochrane, správe a prevádzke vodných tokov. Počas celého svojho profesionálneho pôsobenia mal priamy styk so svojou alma mater ako člen komisie pre obhajobu diplomových, resp. ašpirantských prác a ako externý vyučujúci.

Pracoval vo viacerých profesijných nevládnych organizáciách: ICID, SPK, Slovenskom výbore pre hydrológiu, SVHS, v Slovenskom priehradnom výbore (SPV) zastával 12 rokov funkciu podpredsedu. Práve z tejto jeho činnosti v SPV ho pozná celá generácia priehradárov ako neúnavného organizátora účasti na konferenciách ICOLD či už ako autora príspevkov, organizátora exkurzií na priehrady v zahraničí, alebo aj ako autora knižných publikácií o vodných dielach na Slovensku. Je tiež autorom viacerých vysokoškolských skrípt a spoluautorom učebníc pre stredné školy. Inžiniera Abaffyho poznajú jeho kolegovia ako milého, príjemného spoločníka a tolerantného človeka, dobrého manžela a otca.

Narodil sa 1. júna 1907 v Bolerázi pri Trnave ako piate dieťa zo siedmich. Maturoval na trnavskom gymnáziu s vyznamenaním a tak mal nárok na vysokoškolské štipendium. To využil na ČVUT v Prahe na Fakulte stavebníctva, odbore vodohospodárskom. V roku 1932 ukončil s vyznamenaním. V Prahe sa aj stal technickým úradníkom na Zemskom úrade. Stále sa venoval morfológii tokov, chodu splavenín a plavenín. Aj jeho dizertačná práca, ktorú obhájil v Prahe v 1935 bola na tému Pohyb splavenín a mechanická práca prirodzeného vodného toku, za ktorú získal titul Dr. Technických vied. V tom istom roku sa zamestnáva na Krajinskom úrade v Bratislave a začína organizovať po stránke organizačnej a politickej založenie technickej vysokej školy na Slovensku. V roku 1937 ona aj vznikla v Košiciach, musela sa však presťahovať, najskôr do Prešova, potom do Martina, aby nakoniec našla svoje trvalé sídlo v Bratislave. Dr. Ing. Danišovič sa stal jej prodekanom a profesorom. V roku 1947 prešiel do praxe, začal pracovať vo Vodoprojekte, neskoršom Hydroconsulte. Ako projektant a vedúci projektového strediska pre veľké vodné stavby predložil vo februári 1951 návrh na vybudovanie vodného diela na spoločnom čs.-maďarskom úseku Dunaja, dielo s pracovným názvom Gabčíkovo - Chľaba (posledná dedina ešte na území Slovenska, asi 10 km nad profilom Nagymaros). Súčasne projektoval vodné diela na Váhu, VD Ilava, VD Ladce, VD Dubnica, aj vodnému dielu Orava, ktoré bolo už vo výstavbe, venoval kus svojho života. Na Slovensku asi niet inžiniera, ktorý by pre vodné hospodárstvo urobil viac, ako urobil Prof. Dr. Ing. Peter Danišovič, DrSc.

Narodený 8. mája 1917 v Jablonke na Orave, kde vychodil aj ľudovú školu. Keďže Horná Orava bola v tom čase pripojená k Poľsku, tak do gymnázia chodil v Novom Targu a preto sa aj v roku 1935 prihlásil na Waršavskú Polytechniku, na Fakultu pozemného staviteľstva a vodného hospodárstva. Keď bola Orava zase pričlenená k t.zv. Slovenskému štátu, začal najskôr študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity. Keď bola zriadená SVŠT, prestúpil a v marci 1944 ukončil odbor inžinierskeho staviteľstva. Počas vojny, popri štúdiu, pracoval ako asistent u Prof. Havelku na Ústave železobetónového staviteľstva. Vtedy bol zapojený do proti hitlerovského odboja v skupine Limba. Odchádza na Oravu, na stavbu Oravskej priehrady ako štátny dozor. Vo februári 1945 ho Nemci zatkli, podarilo sa mu však ujsť, skrýval sa až do príchodu Červenej armády. Po vojne pracoval na obnove Starého prístavu v Bratislave, odtiaľ prešiel na stavbu VD Dubnica n./Váhom ako stavebný dozor. Od roku 1949 pracuje na Vodoprojekte (neskorší Hydroprojekt, resp. Hydroconsult). Projektoval sústavu Krpeľany - Sučany - Lipovec, postupne sa stal vedúcim hydrotechnického strediska. V roku 1981 prechádza na Úrad vlády SR ako poradca splnomocnenca pre SVD G-N, odkiaľ v roku 1987 odchádza do dôchodku.
Popri práci mal veľa iných odborných záujmov. Bol dlhoročným externým členom Skúšobnej diplomovej komisie na SVŠT, členom Predsedníctva Slovenského zväzu stavebných inžinierov (SZSI), členom Komory stavebných inžinierov, predsedom Stavebného bytového družstva pri Hydroconsulte, podpredsedom Československého priehradného výboru bol v rokoch 1972 - 1980 (ČSPV), zastupoval ČSSR v Stálej komisii v RVHP.
Po odchode do dôchodku však bol stále činný v odborných združeniach, v SPV, SZSI, kde sa dokonca stal čestným členom za celoživotný prínos pre stavebníctvo. Spracoval množstvo posudkov a rešerší, napísal nespočetné množstvo odborných článkov, prednášok na tému SVD G-N v Ljublane, Zagrebe, Beograde, Novom Sade, Waršave. Je spoluautorom odborných publikácií, recenzoval diplomové práce knihy a učebnice vodného hospodárstva. Ako dôchodca sprevádzal výletné lode do Gabčíkova, kde turistom vysvetľoval základné technické údaje o tomto našom najväčšom vodnom diele.

Narodil sa 24. augusta 1932 v Potvoriciach v okrese Nové Mesto nad Váhom. Po gymnaziálnych štúdiách na Gymnáziu v Novom Meste nad Váhom a absolvovaní Stavebnej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave nastúpil v roku 1956 ako vodohospodársky technik do zamestnania na Správe vodných tokov Bratislava a neskôr na Krajskej správe vodných tokov v Žiline.

V rokoch 1960 – 1966 pracoval v organizácii Dunaj – Váh Bratislava. Po reorganizácii vodného hospodárstva v roku 1966 prešiel dňom 1.7.1966 do zamestnania na Správe povodia Váhu v Piešťanoch v rámci Riaditeľstva vodných tokov Bratislava (neskôr podniku Povodie Váhu Piešťany), kde až do roku 1990 zastával funkciu vedúceho odboru prevádzky. V tomto období sa významným spôsobom zaslúžil o povznesenie odbornej úrovne ním riadeného odboru. Zaviedol mnoho moderných systémových opatrení, smerujúcich k riešeniu najzložitejších prevádzkových situácií na vážskej vodohospodárskej sústave, najmä vodných diel na Orave a Váhu. Položil základy a dobudoval prvý vodohospodársky dispečing podniku povodia na Slovensku, ktorý patril medzi najpoprednejšie v rámci celého Československa.

V rokoch 1990 – 1994 pracoval na Ministerstve lesného a vodného hospodárstva v Bratislave vo funkcii námestníka ministra pre odvetvie vodného hospodárstva. Svoju odbornú dráhu zakončil v roku 1998 ako špecialista na SVP, š. p. odštepnom závode Povodie Váhu Piešťany, teda takmer 42 rokov venoval práci pre rozvoj vodného hospodárstva na Slovensku.

Významná je aj jeho publikačná činnosť v oblasti správy, prevádzky a údržby vodných diel a vodných tokov a aktívna účasť pri organizovaní vrcholných odborných podujatí v tejto oblasti – Priehradných dní a konferencií o úpravách vodných tokov. Zúčastňoval sa tiež práce na úseku medzinárodných kontaktov v rámci svetovej organizácie priehradárov ICOLD-u, bol členom bývalej československej organizácie ICOLD-u a dodnes je čestným členom Predsedníctva Slovenského priehradného výboru.

Miroslav Liška sa narodil 26.3. 1931 v Bratislave. Tu aj v roku 1949 zmaturoval na Obchodnej akadémii. V priebehu tretieho ročníka štúdium prerušil, aby mohol absolvovať ročné štúdium v Anglicku, ktoré ukončil jazykovou skúškou na Cambridge University. Po maturite nemohol ďalej študovať tak sa zamestnal v Energostave, pričom v priebehu zamestnania strávil dva a pol roka v rôznych represívnych zariadeniach, napr. 27 mesiacov vo vojenskom útvare PTP (Čierni baróni) ako robotník, neskôr stavbyvedúci. Takže po ukončení vojenskej služby sa prihlásil na SVŠT, kde v roku 1959 získal titul inžiniera v odbore vodohospodárskych stavieb. Zamestnanie nastúpil na Riaditeľstve vodných diel, kde už od roku 1960 pracoval ako vedúci projektant. Je autorom projektovej úlohy Ružín I+II, štúdií Strečno-Šibenice-Budatín, Sereď-Kráľová-Neded. Od polovice šesťdesiatych rokov sa orientuje na ekonomiku investícií, vykonal hodnotenie efektívnosti všetkých významnejších vodných diel aj tepelných elektrární v ČSFR. Je spracovateľom všetkých ekonomických hodnotení SVD G-N.
Počas svojho pôsobenia na Hydroconsulte (1969-1991) pracoval na výskumných úlohách o efektívnom využití hydroenergetického potenciálu v ČSFR. V roku 1984 obhájil dizertačnú prácu Komplexná analýza oceňovania sily vody a získal titul CSc. Od roku 1980 pracoval na zahraničných zákazkách HYCO v Guinei, v Alžírsku, roku 1984 bol expertom OSN-UNDP v Laose. Od roku 1987 pôsobil tamtiež, ale ako expert OSN-UNESCO na zakladaní prvej laoskej Technickej Univerzity - ako vedúci jej Stavebnej fakulty a profesor hydrauliky, hydroenergetiky a ekonómie. Po návrate do ČSFR v 1989 sa okamžite zapojil do obhajoby SVD G-N. V 1991 sa z Hydroconsultu vrátil na VVB, do funkcie vedúceho odboru propagácie a expertíz, kde písal a vydával propagačné materiály. Odborné referáty o SVD G-N mal na mnohých vodohospodárskych konferenciách v Európe, Ázii a Amerike. Od 1992 sa zúčastňoval na tripartitných rokovaniach s MR, na príprave riešenia sporu, ako aj na všetkých pojednávaniach na MSD v Haagu. Roku 1993 bol zvolený za prezidenta Slovenského priehradného výboru (SPV). Je čestným členom IHA - Medzinárodnej hydroenergetickej asociácie a spoluzakladateľom SAIV. Aj po odchode do dôchodku (1998) zostal naďalej aktívne činný, pracovne aj publikačne.

Narodil sa v Trebišove v roku 1938. Po maturite na Strednej priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej v Košiciach, odbor vodohospodárske stavby nastúpil v roku 1957 na Fakultu inžinierskeho staviteľstva SVŠT v Bratislave.
Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 1962 na Stavebnej fakulte SVŠT, ktorá od roku. 1960 združovala viacero fakúlt stavebného zamerania (FIS, FAPS, FEI). Tam ukončil štúdiá v odbore hydrotechnika diplomovou prácou na katedre geotechniky SVŠT (predtým katedre zakladania stavieb, geológie a priehrad). Hneď po skončení vysokoškoských štúdií nastúpil ako asistent na Katedru geotechniky SVŠT, kde pôsobil od roku 1960 ako vedecká pomocná sila. V roku 1973 po obhájení kandidátskej dizertačnej práce mu bola udelená hodnosť kandidáta technických vied. Habilitačnú prácu predložil v roku 1977, v roku 1979 bol habilitovaný a v roku 1980 vymenovaný za docenta pre odbor hydrotechnika - úsek nádrže a priehrady. V pedagogickom procese, najprv ako odborný asistent, viedol cvičenia a ročníkové projekty z nádrží a priehrad odvodených predmetov (viac ako šesť) prehlbujúcich navrhovanie a prevádzku nádrží vrátane problémov ich interakcie s prostredím. Venoval sa aj ekologickým problémom súvisiacim s hodnotením efektov i impaktov. V oblasti priehrad sa zaoberal determinujúcimi faktormi návrhu priehrad a hrádzí, monitoringom bezpečnosti i vplyvu na prírodné a urbanizované prostredie vrátane minimalizácie negatívnych vplyvov.
V poslednom období je predmetom jeho záujmu starnutie priehrad a ich poruchy. Bol riešiteľom a zodpovedným riešiteľom viac ako pätnástich úloh a v poslednom období dvoch grantových úloh ako zodpovedný riešiteľ i riešiteľ. Medzinárodným ocenením jeho výskumov o problematike účinkov režimu vetrových vĺn na svah priehrad a boky nádrží bolo prevzatie výsledkov štúdie Lukáč, M.: Influence of wind wawe motion on the transformation of reservoir banks in Slovakia. In: Water Research institute, Prague, 1987. 198 s., R 5, do úlohy UNESCO v rámci projektu III IHP - Volker et al.: Side efects of Water Resources develop - 21 next. IAHS, Publ. No 172, Wallingfood, 1988, p. 51 - 78. V roku 1995 bol inaugurovaný a 1996 menovaný za profesora pre vedný odbor hydrotechnika, riadny pracovný pomer ukončil v roku 2004 a dosiaľ pôsobí na čiastočný úväzok. Jeho publikačná činnosť je bohatá a odráža mnohostrannú vedecko- výskumnú činnosť i spoluprácu so spoločenskou praxou v oblasti navrhovania i reálnej prevádzky vodných stavieb. Je spoluautorom a autorom viac ako desiatich knižných publikácií vydaných vo vydavateľstvách: Príroda, Alfa a T. R. T. medium, z toho dve v anglickom jazyku. Dlhodobo prezentoval Česko-Slovensko v Národnom Komitéte ICOLD ako tajomník a neskôr podpredseda Česko-slovenského priehradného výboru (ČSPV). V roku 1993 po vzniku dvoch samostatných štátov SR a ČR bol s prof. Vojtěchom Brožom, DrSc., iniciátorom vzniku dvoch samostatných NK ICOLD - Českého priehradného výboru (ČPV) a Slovenského priehradného výboru (SPV). Od roku 1993 do začiatku roka 2005 pracoval ako podpredseda - vedecký sekretár SPV. Oboslal príspevkami päť kongresov ICOLD (Rio de Janeiro, Lausanne, Viedeň, Durban, Florencia) a tri exekutívy. Je spoluautorom monografie Dams in Slovakia. Ako odborný asistent, docent či profesor viedol približne 50 študentov pri diplomových prácach i prácach ŠVOČ. Vychoval troch vedeckých ašpirantov. Spolupracoval so spoločenskou praxou pri navrhovaní a riešení problémov anomálií priehrad v prevádzke od historických - Rozgrund cez súčasné Liptovská Mara, Veľká Domaša, Hriňová, Turček, Krupina a mnoho ďalších. Bol garantom viacerých konferencií a seminárov organizovaných na pôde SPV.

Tento významný priehradár, pedagóg a talentovaný technik odišiel 12.3.2012.

Ing. Bertold Miček sa narodil dňa 29. novembra 1925. Plných 37 rokov svojho života venoval práci vo vodnom hospodárstve. Po absolvovaní štúdií na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave v roku 1952 prešiel viacerými funkciami vo vodohospodárskych organizáciách Slovenska. Najprv pracoval ako technik bývalého Družstva proti zátopám a vnútorným vodám na pravom brehu Váhu a dolnom Dudváhu v Šali, neskôr ako riaditeľ Okresnej vodohospodárskej správy v Šali.

Po zásadnej reorganizácii vodného hospodárstva v roku 1966, keď boli zrušené okresné vodohospodárske správy a zriadené nové organizácie pre správu vodných tokov a vodných diel v štyroch povodiach, bol menovaný za riaditeľa Správy (neskôr podniku) povodia Váhu v Piešťanoch. V tejto funkcii zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1989.

Retrospektívny pohľad na vykonanú prácu Ing. Bertolda Mičeka v prospech vodného hospodárstva i v rozvoji ním riadeného podniku vzbudzuje všeobecnú úctu tých, ktorí s ním dlhé roku spolupracovali, ale i tých, čo ho poznali ako dlhoročného člena redakčnej rady Vodohospodárskeho spravodajcu. Jeho optimistický prístup k životu a nenapodobiteľný humor vždy pôsobili a pôsobia naďalej povzbudzujúco smerom k tým, čo sú práve v jeho spoločnosti.

Ing. Jiří Motlík sa narodil dňa 25.7.1934 v Třeboni. Po úspešnom absolvovaní gymnázia pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, na fakulte inžinierskeho staviteľstva, odbor projektovanie, výstavba a rekonštrukcia hydrotechnických stavieb.
Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1958 nastúpil do š.p. Hydroconsult Bratislava 1.1.1959.
Meno Ing. Jiřího Motlíka sa vždy bude spájať s VD Žilina, kde pôsobil vo funkcii hlavného inžiniera projektu, s prácami na VD Ružín, VE Gabčíkovo a PVE Čierny Váh, kde vyriešil množstvo vedecko-technických problémov.
S neúnavnou trpezlivosťou a pozornosťou sa venoval odbornému rastu a výchove mladých projektantov. Jeho priateľský a ľudský prístup ku kolegom pomohol vyriešiť aj tie najzložitejšie pracovné situácie a navždy zostane vzorom a príkladom najmä pre strednú generáciu projektantov, ktorí v pracovnom kolektíve pod jeho vedením vyrastali.

Narodil sa 28.augusta r. 1918 v Kochanovciach. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v neďalekom Trenčíne. Blízkosť jeho rodiska k najväčšej našej rieke – Váhu možno predurčila jeho ďalší záujem o technické vedy a to na SVŠT v Bratislave i TU v Mníchove. Tak získal dva akademické tituly stavebného a strojného inžiniera. Už počas štúdií najmä však po ich skončení pôsobil na stavbách najstarších priehrad na Slovensku: Orava, Nosice, Palcmanská Maša i príprave niektorých stupňov Vážskej derivačnej kaskády nad a pod Trenčínom. Ako riaditeľ Hydroprojektu – pobočka Bratislava sa orientoval na prípravu projektov komplexného využitia Váhu, Hornádu i niektorým problémom prípravy vodných diel na Dunaji.

Z Hydroprojektu prichádza v r. 1954 na SVŠT, kde bol ustanovený za docenta na Fakulte inžinierskeho staviteľstva (FIS), predchodkyni Stavebnej fakulty SVŠT, v súčasnosti STU. V období 1957-59 zastával funkciu dekana tejto fakulty. Kontinuálne sa podieľa na vzniku Stavebnej fakulty, kde bol v r. 1963 menovaný za profesora v odbore Hydrotechnika a Inžinierske konštrukcie. V r. 1973-82 bol prorektorom SVŠT. Pre jeho predvídavosť, že pri hydrotechnických stavbách majú špecifické postavenie problémy inžinierskej geológie, mechaniky zemín a hornín, zakladania stavieb – jednoducho problémy geotechnické, stojí v roku 1959 na čele skupiny nadšencov zakladajúcich katedru „Zakladania stavieb, geológie a priehrad“– neskôr (1965) Katedry geotechniky. Jej vedúcim bol viac ako 10 rokov. Podieľal sa na príprave projektov, realizovaní priehrad i posudzovaní v reálnej prevádzke priamo ako projektant a nepriamo ako pedagóg, ktorý vychoval cez 1000 poslucháčov rôznych odborov (PS, KPS, VHVS a iných), na ktorých prednášal viac ako 8 základných predmetov z oblasti mechaniky zemín, zakladania stavieb (občianskych ale aj inžinierskych), nádrží a priehrad – ich navrhovania, výstavby i prevádzky. Úspešne viedol viac ako 80 diplomových prác. Bol úspešným školiteľom 12 externých a interných ašpirantov. Pôsobil na renomovaných pracoviskách v zahraničí: Karlsruhe, Grenoble, Cambridge atď.

Prof. Ing.Pavol Peter, DrSc. – pedagóg, vedec a významný odborník bol obdarený najmä silnou tvorivou invenciou  a predvídavosťou vedecko-technického vývoja. Dokázal ich rozvinúť a plodne využívať v práci pre druhých. Bol výnimočne pracovitý, húževnatý, presný a viedol k týmto vlastnostiam aj svojich spolupracovníkov. Trpezlivo a usilovne tvoril učebné texty, skriptá, knihy, vedecké články a odborné príspevky, výskumné práce, projekty, patenty, posudky a expertízy, v ktorých viac ako na 30000 stranách zhromaždil veľké množstvo nových poznatkov v priehradnom staviteľstve a geotechnike.

Vďaka týmto široko koncipovaným záujmom v oblasti hydrotechniky a geotechniky reprezentoval Česko-Slovensko ako podpredseda ČSPV viac ako 20 rokov. Vďaka svojej jazykovej disponovanosti (nemčina, angličtina, čiastočne francúzština a ruština) prezentoval československé priehradné staviteľstvo na kongresoch ICOLD a jeho exekutívach. Oboslal príspevkami cca 10 medzinárodných kongresov najmä ICOLD - V Ríme (r. 1961 ) a Mexiku (r. 1976). Príspevky prednášal prevažne v jednom z uvedených jazykov. V r. 1973 mu bola udelená Národná cena Slovenskej republiky. Zaslúžil sa o to, že stovky jeho študentov navrhli, postavili a realizovali desiatky vodných stavieb na Slovensku, najmä priehrad. Tento významný priehradár, pedagóg a talentovaný technik odišiel uprostred tvorivej práce 14.01.1997.

Ing. Jiří Sekerka sa narodil dňa 8.9.1930 v Ostrave. Po úspešnom absolvovaní Reálneho gymnázia vo Frídku - Místku pokračoval v štúdiu na Vysokom učení technickom v Brne, na stavebnej fakulte odbor hydrotechnický.
Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1954 nastúpil do štátneho podniku Hydroconsult v Bratislave. Tu pracoval až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1995. Jeho profesionálny vzťah k vodohospodárskej problematike mu po odchode na dôchodok nedovolil odpočívať a ako dôchodca sa i naďalej delil o svoje bohaté životné a profesné skúsenosti so svojimi spolupracovníkmi v Hydroconsulte až do roku 1999 vo funkcii špecialistu. Plných 45 rokov histórie podniku sa spája s výsledkami jeho svedomitej a profesionálne vysoko erudovanej práce.
Prvé skúsenosti po škole čerpal ako mladý inžinier na stavbe Nosice. Práve na tejto stavbe upevnil svoje rozhodnutie, trvale sa venovať problematike a rozvoju priehradného staviteľstva.
Počas svojho života vyriešil množstvo vedecko-technických problémov. Z veľmi bohatého pôsobenia v oblasti priehradného staviteľstva sa meno Ing. Jiřího Sekerku bude spájať s vodným dielom Liptovská Mara, Starina, SVD Gabčíkovo, ale najmä s PVE Čierny Váh a vodným dielom Ružín, kde od začiatku projektovej prípravy až do ukončenia stavby pôsobil vo funkcii hlavného inžiniera projektu.
Vysoká profesionálna odbornosť predurčila Ing. Sekerku stať sa jedným z popredných členov Československého priehradného výboru, ktorý i vďaka jeho práci získal vysoký medzinárodný kredit.
S neúnavnou trpezlivosťou a pozornosťou sa venoval odbornému rastu a výchove mladých projektantov. Jeho priateľský a ľudský prístup ku kolegom pomohol vyriešiť aj tie najzložitejšie pracovné situácie a navždy zostane vzorom a príkladom najmä pre strednú generáciu projektantov, ktorí v pracovnom kolektíve pod jeho vedením vyrastali.
Odborná vodohospodárska obec prácu Ing. Sekerku ocenila celým radom vyznamenaní a ocenení celoštátneho významu. Osobitá zásluha bola formou vyznamenania udeleného rezortom hospodárstva za jeho prínos v rozvoji energetiky na Slovensku.

Ing. Ondrej Škrovina sa narodil dňa 13.7.1924 v Brezne. Po úspešnom absolvovaní slovenského gymnázia v Tisovci pokračoval v štúdiu na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, na stavebnej fakulte odbor konštrukčný, dopravný a vodohospodársky.
Po ukončení vysokoškolského štúdia v roku 1949 nastúpil na vojenskú prezenčnú službu a po jej skončení sa zamestnal od 19.11.1951 v š.p. Hydroconsult Bratislava. Počas svojho pôsobenia v š.p. Hydroconsult Bratislava vyriešil množstvo vedecko-technických problémov. Meno Ing. Ondreja Škrovinu sa vždy bude spájať s VD Liptovská Mara, kde pôsobil vo funkcii hlavného inžiniera projektu.
S neúnavnou trpezlivosťou a pozornosťou sa tiež venoval odbornému rastu a výchove mladých projektantov. Jeho priateľský a ľudský prístup ku kolegom pomohol vyriešiť aj tie najzložitejšie pracovné situácie a navždy zostane vzorom a príkladom najmä pre strednú generáciu projektantov, ktorí v pracovnom kolektíve pod jeho vedením vyrastali.
Vysoká profesionálna odbornosť Ing. Škrovinu predurčila stať sa členom skupiny odborných poradcov Úradu vlády SR, kvôli čomu bol uvoľnený z pracovného pomeru so š.p. Hydroconsult Bratislava dňa 30.11.1977.